V čase, keď som sa po Tribeči naposledy prechádzal, nebola v hore ani noha. Nikde žiadny človek – len čistý vzduch a panenský pokoj. Až na vrchole nakoniec dobehol jeden sivovlasý pán, ktorý povedal, že zo zvyku každý rok vystúpi na Tribeč, chvíľu sa pomotal a zase odbehol. Mimochodom, bolo to v marci a mesiac práve zo 60 percent zakrýval Slnko – hlavná show dňa. Zatmenie trvalo asi dva a pol hodiny, čiže skoro presne ako čas výstupu.
Tribeč nie je frekventovaná turistická destinácia. Najbližšie „služby“ predstavujú dedinské krčmy naokolo. Pohorie medzi Nitrou, Topoľčanmi a Zlatými Moravcami môže len ťažko konkurovať Tatrám alebo Slovenskému Raju. Samozrejme, veľa záleží od počasia. Keď je také nijaké, alebo sychravé, lístie na stromoch je opadané, tak to nie je až taký zážitok, ako keď sledujete inverziu pri východe slnka a všade pod vami sa rozprestrie hmla. Celý Tribeč je pokrytý lesom, vyhliadok na okolie nie je veľa. Čo je vec, na ktorú sa správny turista nesťažuje.
Hrebeň pohoria Tribeč má asi 35 kilometrov a najvyššie kopce sú Veľký Tribeč, Sokolec a Malý Tribeč. Ten „najvyšší“ nemá ani 830 metrov (ako to už chodí, niektoré zdroje mu pár metrov pridávajú) – to znamená, že je ideálny pre ľudí bez kondičky, starších ľudí, alebo pre všetkých ktorí si netrúfajú na viac. Tesne pod vrcholom bolo na konci marca ešte zopár lopát mokrého snehu.
Úplne hore je klasický kríž s knihou, tabuľka, lavička a ktosi tu nechal aj pietneho anjelička za kohosi zosnulého, kto mal Veľký Tribeč veľmi rád. Výhľad skoro žiadny, hustý porast naokolo. Ak chcete výhľad, musíte sa vybrať na nižšie kopce tohto nízkeho pohoria.
Vrchol sa dá zdolať tromi hodinkami pohodovej vychádzkovej chôdze po značkách, z jednej blízkych obcí, z Kovariec či Kostolian. Najľahšia cesta je asi zo Zlatna, kde je najmenšie prevýšenie a kde to sfúknete za dve hodiny. Nablízku sa nachádza zrúcanina Čierneho hradu, ale môžete byť dosť prekvapení, aký maličký môže byť objekt s názvom hrad.
Po ceste z iného smeru sa človek môže zastaviť v impozantnejšej zrúcanine hradu Gýmeš alebo pri slávnej Pustovníkovej Studni. O miestnom pustovníkovi, ktorý tu žil, koluje okolo mnoho historiek. Napríklad, že sa skrýval pred zákonom a na chatrč si napísal jánošíkovský odkaz „keď ste si ma uvarili, tak si ma aj zjedzte“. Medzi dvomi svetovými vojnami tu vraj v kopcoch mizlo až podozrivo veľa ľudí, no to je už prípad skôr pre hlavy historikov než nohy turistov. Pre milovníkov dejín a archeológov je však táto lokalita veľmi lákavá, veď napokon sú tu stopy po tisícročných hradiskách a iné pamiatky.
