Detské ohrádky vraj vznikli, pretože mamičky si potrebovali na chvíľu oddýchnuť od detí (rozumej, potrebovali poupratovať, povysávať, navariť apod.). Druhá teória hovorí, že deti sa v ohrádkach hrajú preto, aby sa mohli hrať aj dospelí – na počítači.
Od detskej ohrádky potrebujeme, aby bola bezpečná a uzatvorená, ale zároveň to má byť rozprávkový svet a nie väzenie. Ak sa tam drobcovi nepáči a nehrá sa, tak ho tam nenúťte bývať. Nemal by sa však hrávať ani v postieľke alebo detskej posteli – detskí lekári vravia, že priestor na hranie a a odpočívanie má byť jasne oddelený.
Naozaj ohrádku nezneužívajte. Decko, ktoré sa vie len plaziť po štyroch ešte túto zábavnú hračku nepovažuje za obmedzujúcu, trochu staršiemu to však už prekážať môže. Vtedy príde čas na otvorenie a voľný režim, rovnako ako jedného dňa príde čas na spálenie dudlíka, nákup školských pomôcok, vytlačenie prvej vyrážky a podobne. Ohrádka pre deti je v prvých rôčkoch vlastný domček, bunker, súkromná zóna, kde sa dejú príbehy, ktorým dospelí nerozumia.
Ak si myslíte, hranie sa je len hranie, tak ste na omyle. Hranie potrebuje dieťa k zdravému vývoju skoro ako vzduch. A tým myslíme ozajstné detské hranie – čiže objavovanie vecí okolo seba, nie pozeranie sa na obrazovku s videohrou. Do zhruba piateho roku života sa mozog ešte len „zapája“, budujú sa nervové centrá a spoje. Deti sa učia.
Pobyt v ohrádke, ak majú vhodné hračky a rodičia sa im náležite venujú, môže stimulovať osobnostný vývoj prcka. Ozajstná hra rozvíja detskú fantáziu a kreativitu – samozrejme, ešte v prvotnej a primitívnej forme. No to je ten stavebný kameň, na ktorom sa stavia. Kladú sa základy pre školské alebo dokonca umelecké návyky.
Schopnosť učiť sa, rozumieť veciam, rozhoduje o všetkých ostatných naberaných vedomostiach. Aj pri hre sa dá v najjednoduchšej forme trénovať sebakritika, disciplína, vytrvalosť, sústredenie, sebavedomie…. Alebo napríklad zodpovednosť za svoje hračky, prvé kroky k upratovaniu po sebe alebo cvičenie spolupráce s inými deťmi.
