Category "Klub Sherlocka Holmesa"

♠ Nebol prvý, ani posledný, ale stal sa najznámejším. Každý pozná Sherlocka Holmesa v dvojšiltovej čiapke, s fajkou v ústach a so zamračeným sústredeným výrazom, ktory sa mu náhle rozjasní po rozlúsknutí zamotaného prípadu. Meno Sherlock zľudovelo.
♣ Hoci prvý príbeh tohto nezvyčajného detektíva z Baker Street vznikol už pred vyše 120 rokmi, knihy o ňom sa neustále predávajú v úctyhodných nákladoch (ročne 50 až 90 tisíc zväzkov).
♥ Hoci vie Holmes výborne boxovať, alebo strieľať z revolveru, to nie sú jeho naozajstné zbrane. Jeho tromfom je číry prenikavý um, ktorý vyráža dych ľuďom, ktorí nevidia v každom predmete naokolo príbeh. Sherlock povýšil metódu dedukcie na kráľovskú vlastnosť literárneho kriminalistu.
♦ Jeho duch žije v iných legendárnych postavách, ktoré sa inšpirovali v Sherlockovi, napríklad Dr. House, Doctor Who, Mentalista, Monk a mnoho ďalších.

Štyri romány a 56 poviedok, pre ozajstných “sherlockológov” alebo “holmesológov” je to stále málo. Pretože Sherlock vraj počas života vyriešil až vyše 2000 prípadov, niektoré doslova na pochode zaoberajúc sa inými vecami.

Nesmierne inteligentný čudák na strane zákona Holmes vyzerá stále isto – je chudý, má orlí nos, prenikavé oči, rád bafká z fajky alebo cigary a do zimy si na hlavu vždy narazí svoju zľudovelú čiapku s dvomi šiltami. Aby sa stal pre čitateľa príťažlivým, musí ho spisovateľ Arthur C. Doyle vykresľovať z ľudskejšieho pohľadu jeho asistenta doktora Watsona. Vlastne Doylovi už detektív tak úplne nepatrí – postavu si totiž “vypožičalo” množstvo iných autorov.

Sherlock má mnoho nepriateľov – a všetkých poráža svojim nezdolným intelektom. Pred revolverom uprednostňuje lupu. O ženy sa nikdy nezaujímal s výnimkou speváčky Irene Adlerovej, ktorá mala vraj tvár najkrajšej ženy a mozog najchytrejšieho muža (objavila sa zhodou okolností v príbehu Škandál v Čechách). Preto Watsona vždy prekvapilo, keď napríklad inokedy chladný Holmes zložil poklonu kráse nejakej ženy. V príbehu Charlea Augusta Milvertona sa dokonca Holmes zasnúbil – no bolo to len preto, aby získal informácie pre prípad.

O detstve Holmesa veľa nevieme, len pár narážok v príbehoch. K detektívnej konzultačnej činnosti ho priviedol otec jedného spolužiaka na univerzite – Sherlock už vtedy pátral po záhadách. Pred príchodom Watsona býval a pracoval sám, poznal rozsiahlu sieť londýnskych informátorov, väčšinou z radov spodiny alebo detí. S Watsonom spolupracoval 17 rokov, celkovo ako detektív pôsobil 23 rokov. Bol patriot, ale svojským spôsobom. Svojej krajine pomáhal podľa svojho, nemuselo to byť vždy podľa gusta vlády. Často používal veľmi nezvyčajné metódy a nebál sa ani v preoblečení vydávať sa za niekoho iného. Ovládal rôzne zbrane – od pästného zápasu po bodné alebo strelné zbrane.

Mal nesmierne veľa zvykov a čudáctiev. Podľa Watsona bol “bohémom” zlozvykov a z dom často zahaľoval do jedovatého zafajčeného oblaku. Sherlock bol čistotný človek so zmyslom pre eleganciu, hoci sa kvôli prípadom často stýkal s najspodnejšími vrstvami. V izbe mal neporiadok, hotovú katastrofu. Dopisy často systematicky nečítal a nechával zapečatené, ale mal hrôzu z vyhadzovania dokumentov – takže časom boli listiny, zväzky a dokumenty úplne všade, rovnako ako tabak ste našli skôr v perzskej papuči ako na svojom mieste. Počas nudy hádzal nože do rímsy. Bol chladnokrvý a egocentrický, nemal vôbec pochopenie pre ľudskú hlúposť, chýbala mu často základná empatia. V najväčšom chaose ale vždy prekvapil užitočnou informáciou a správnym záverom. Poprípade nejakým suchým vtipom.

Holmes mal na univerzite jediného priateľa – Victora Trevora. Vlastne si nikdy nedokázal vytvoriť okruh kamarátov, jednoducho bol samotár a nerád miešal svoje záležitosti s pohľadom iných. V knihách nebol nikdy spomenutý jeho príjem, ale mnohé historky naznačovali, že bol Sherlock relatívne pri peniazoch a občas minul veľkú sumu na hlúposť ako pravý anglický gentleman. Svojich klientov dopredu upozorňoval, že nie je lacný. Rozhodne si mohol dovoliť oveľa viac ako Watson, napriek tomu sa uspokojil s rolou spolubývajúceho na Baker Street.

A teraz poďme k tomu hlavnému – Sherlockovej schopnosti dedukčného uvažovania a zdôvodňovania záverov. Používal metódu, s ktorou by sa “z kvapky vody dal opísať oceán alebo Niagarský vodopád, bez toho, žeby ich človek predtým videl”. Jeho nesmierny zmysel pre detail vždy šokoval radových policajtov. Často hovorieval – ak odstránite nemožné, to, čo vám ostane, akokoľvek nepravdepodobné, musí byť pravda. Používal matematickú logiku, dnes by z neho bol skvelý programátor. Všímal si veci, ako miniatúrne kožené prúžky na podrážkach topánok alebo niekoľko druhov popola v popolníku.

Samozrejme, na to, aby si všimol nezrovnalosti v prípade, musel sa výborne vyznať v chémii, botanike, geológii, literatúre a mnohých iných vedách. Napríklad nezrovnalosť na obraze hviezdneho neba by určite nikdy neobjavil bez znalosti astronómie. Nuž a samozrejme, bezchybne poznal aj Britské právo, hoci ho občas z pracovných príčin pre výsledok pátrania musel obísť. Sherlock bol skvelým kryptológom a vedel rozlúsknuť aj tie najťažšie šifry. A napokon, Sherlock musel byť aj skvelý psychológ – dokonale poznal ľudskú povahu, hoci sám bol úplne iný ako tí, ktorých skúmal.
Jednoducho, Sherlock Holmes bol muž cti a starého dobrého rozumu, ktorý víťazí nad násilím a neprávom.

Obrázok je z počítačovej hry Testament of Sherlock Holmes

Celým menom Sir Arthur Ignatius Conan Doyle bol slávny škótsky spisovateľ (zomrel v roku 1930 v 71 rokoch, jeho posledné slová vraj adresoval manželke – si úžásná), ktorý sa preslávil svojimi detektívkami, ale aj vedecko-fantastickou, romantickou, faktickou či historickou literatúrou. Či bolo jeho stredné meno Ignatius podľa záznamu matriky, alebo Conan po starom otcovi, vlastne nie je dodnes jasné. Bol dvakrát ženatý a mal päť detí. S druhou manželkou Jean vraj udržoval platonický vzťah ešte za života nešťastnej prvej ženy Louise, ktorá zomrela na tuberkulózu.

Obaja jeho rodičia boli Íri. Otec mal dlhé roky problémy s pychickými chorobami. Arthur Doyle vyštudoval síce za lekára, ale to ho až tak nepreslávilo (hoci dostal rytiersky titul za žurnalistickú službu v juhoafrickej búrskej vojne a mal možnosť slúžiť na lodi plaviacej sa do Afriky či veľrybárskom islandskom plavidle). Svoju popularitu zúžitkoval aj tak, že ho vďaka renomé zvolili za poslanca do parlamentu. Ako neúspešný lekár obdivoval analyticko-dedukčné metódy svojho učiteľa profesora Bella – tak sa zrodil podklad pre Sherlocka Holmesa, ale aj profesora Challengera (tiež mimoriadne vydarená séria kníh, kde dominuje svetovo preslávený Stratený svet). Nie žeby sám nerozumel medicíne, ale mal smolu na partnerov a nízke príjmy z praxe. Keď však čakal znudený na nechodiacich pacientov, začal písať príbehy – vďakabohu za to. Inak pracoval aj ako očný doktor.
Pokúšal sa byť aj právnikom, či vyšetrovateľom a angažoval sa v dvoch kriminálnych prípadoch. Dokonca sa mu podarilo oslobodiť od obvinenia dvoch mužov narieknutých z vraždy.

V čase približnej Prvej svetovej vojne umrelo Doylovi veľa príbuzných – prvá manželka, brat, bratranci – a tak spisovateľ upadol do depresie. Z nej sa pokúšal dostať štúdiom kresťanskej spirituality alebo členstvom v organizácii The ghost club, ktorá sa zaoberala mystériami sveta. Doyle potom veril na kontakt s mŕtvymi a pokúšal sa spojiť so svojimi blízkymi. Inak bol celý život pragmatickým britským vlastencom, vyjadroval sa k politike a verejnému životu, v parlamente presadzoval napríklad projekt tunelu pod prielivom La Manche.

Doyle nepochybne čerpal inšpiráciu aj od Edgara Allana Poea a jeho postavy Augusta Dupina. Práva na tlač prvej knihy – Štúdie v šarlátovom – predal Doyle za 25 libier. V tých časoch to bolo slušné, veď ako lekár si zarobil asi 10 libier ročne (približne 900 dnešných libier). Časti príbehov publikoval v prestížnych časopisoch. Zo začiatku nepracoval ako samostatný autor, ale spolupracoval so škótskym dramatikom J. M. Barriem. Po desiatich úspešných rokoch sa rozhodol Sherlocka zabiť vo vodopáde s jeho úhlavným nepriateľom – Doyle sa chcel venovať historickým románom. Napokon, po čase sa k detektívovi opäť vrátil v krátkych príbehoch z minulosti, kde naznačil, že Sherlock možno nezahynul, len sa ukryl pred mocnými nepriateľmi. V poviedke Prázdny dom jednoducho Sherlock oklamal aj smrť. Časť obecenstva ale považuje Holmesov koniec za defintívny už v príbehu The final problem.

Pán spisovateľ bol tiež vášnivým športovcom. Chytal vo futbalovej bráne na amatérskej úrovni. V krikete to ale dotiahol ďaleko – tam hral na najvyššej úrovni. Ako golfistu ho zvolili za kapitána crowbouroughského klubu. Nuž a napokon veľká vášeň, lyžovanie. Doyle rád lyžoval vo Švajčiarsku v časoch, keď ešte táto krajina nebola vyhlásenou turistickou destináciou – a sir Arthur správne predpovedal, že Švajčiarsko sa v budúcnosti stane lyžiarskou veľmocou. Taktiež bol jedným z prvých vášnivých automobilistov.

Päť najlepších filmov so Sherlockom Holmesom (zatiaľ ich je natočených okolo 240):

1. Pes Baskervillský (1939) – znalcami považovaný za najlepšiu sherockovku, hoci na tento rok, keď vypukla 2. svetová vojna si už dnes málokto spomenie. Herci Rathbone & Bruce nastavili tú najvyššiu možnú latku kvality. Samozrejme, že na skupinu okolo tvorcov sa okamžite znieslo množstvo žiadostí o ďaľšie filmy tejto série.

2. Perla smrti (1944) – ďaľší film s Rathbonom a Brucom, spolu ich vzniklo až 14. Tento je považovaný tiež za perlu kinematografie, hoci príbeh Dobrodružstvo šiestich Napoleonov v knižnej podobe nie je až také známe. Výborná atmosférická detektívka s desiatkami postáv.

3. Pes Baskervillský (1959) – konečne sme vo farbe – vôbec po prvýkrát. Farebný film vtedy ešte veľa fanúšikov nevedelo predýchať. Slávnu dvojicu tentokrát hrá duo Cushing & Morell. Sira Henry Baskervillského hrá Sir Christopher Lee, Už vtedy pred tými dlhočiznými rokmi mal záhadný pohľad a hlboký hlas.

4. Súkromný život Sherlocka Holmesa (1970) – s novým duom Stephens a Blakely, s novými filmárskymi postupmi, ale stará dobrá detektívka. Opäť tu hrá prvotriedny herec Sir Christopher Lee. Film mal byť pôvodne cestujúca show a dal si za úlohu odkryť, to “čo diváci ešte o Sherlockovi nevedia”, respektíve priniesť pohľad z druhej strany, nie tej, ktorú “vytvoril” doktor Watson vo svojich textoch.

5.  Murder by Decree (1979) – britsko-kanadskí filmári zasadili nášho detektíva do v skutočnosti nikdy nevyriešeného prípadu Jacka Rozparovača – a vyšlo to na jednotku. Film vyhral 5 cien v kanadskej obdobe Oscara. Tvorcovia prišli s odvážnou myšlienkou, že vrahom bol šľachtic. A to nie hocijaký – vojvoda a zároveň príbuzný samotnej kráľovnej Victorie.

Klasické romány o Sherlockovi vyšli len štyri. Všetky ostatné knihy sú zozbierané a pospájané dobrodružstvá v poviedkovej forme, tzn. sú kratšie. V skutočnosti vychádzajú knihy veľmi rôznorodo a bez zjavného systému, ako a to ktorému vydavateľovi hodí. Toto sú klasické romány:

1. Štúdia v šarlátovom – v skutočnosti sa v slovenskom preklade používa viac názov Štúdia v červenom, ale mne to tam nejak nepasuje. Je to prvá kniha, Sherlock sa ešte len stretá s Watsonom a predvádza budúcemu priateľovi umenie dedukcie. Doyle píše vo vynikajúcej forme, čítavo, chytľavo, nečudo, že sa z tohto dobrodružstva stáva začiatok legendy. Takisto sa tu prvýkrát nasadzuje zvyčajná forma prípadu – policajt si nevie rady a požiada o pomoc súkromného detektíva, o ktorom sa vie, že dokáže objaviť ihlu v kope sena. Ako inak, polícia si na mieste činu počína ako stádo slonov, nejde im do hlavy, že prvý zavraždený nemá žiadne zranenia, ale zopár stôp predsa len ostane – snubný prsteň. A okolo sa začnú dieť zvláštne veci. Záhada je o to väčšia, že vrah zrejme koná chladnokrvne, ale nie z príčetných príčin. A polícia podzrieva akéhosi námorníka, len aby si zľahčila prácu… Prekvapivé rozuzlenie je v slávnej detektívke samozrejmosťou.

2. Podpis štyroch – tento príbeh sa odohráva sedem rokov po Štúdii v šarlátovom a Watson/Holmes sú už zohraná dvojka. V dvanástich akurátne dlhých kapitolách sa ponoríme do tajuplných udalostí okolo zmiznutého námorného kapitána a jeho podivnom dedičstve. Všetko spustí návšteva krásnej slečny Morstanovej u detektíva Sherlocka – klasika, že? Tu sa už prejavil naplno záujem autora o históriu a exotické krajiny. Hľadanie pokladu je otrapané klišé, ale nie v podaní A. C. Doyla…. Táto kniha je o počestnosti, ale aj o ľudskej chamtivosti. Na scéne sú roztomilé postavičky, ako čudák Thaddeus Sholto alebo arogantný do seba zahľadený policajný dôstojník. A Sherlockovi tentokrát pomáha aj stopovací pes.

3. Pes baskervillský – stará legenda rodu Baskervillovcov o strašidelnom psovi ožíva a mladý nepraktický dedič zámku si nevie rady. Žeby v okolí Devonshire naozaj vyčíňala prastará kliatba spustená bezbožnosťou a zlou vášňou predka? Na takéto povedačky Sherlock neverí. Hoci jeho teóriami otrasie omylom spáchaná vražda, veci sa nakoniec musia dať do poriadku a nekalé činy musia byť potrestané. Len čo sa to preboha deje v okolí zámku? Toto je vôbec najslávnejšia a najpredávanejšia kniha zo všetkých detektívok. Naplno sa tu ukazuje spisovateľské umenie Doyla, ktoré vycibril tým, že Sherlock vlastne podstatnú časť v príbehu akoby nie je (hoci je, ale v tom je to autorské majstrovstvo). Atmosféru podtrhuje výborný opis pochmúrnych slatín, močiarov a vresovísk, naozaj scéna, kam sa v noci človek bojí vstúpiť a za dňa sa ponáhľa čím skôr k svojmu domácemu krbu.

4. Údolie strachu – posledná kniha, rozdelená na dve časti, kde naplno vypukne súboj profesora Moriartyho so Sherlockom. Ten prvý má v rukách moc, druhý svoj um a informátora, ktorého trápi svedomie. Vražda pána Birlstona na jeho zámku až nápadne ukazuje, že hlavnou podozrivou je jeho chladná manželka. Ale Sherlock odmieta prvoplánové dohady a do problému sa zaryje hlbšie. Čitateľ sa opäť prelúskava cez záľahy nezrovnalostí a úvah, aby sa nakoniec dostal k prekvapujúcemu rozuzleniu. Príbeh sa odohráva podstatnú časť vo vysvetľovacej “Americkej časti”, odohráva sa tu príbeh mafie a tajného spolku. Na konci Sherlock vie presne, čo a ako sa stalo, ale aj tak nenastáva moment výhry a on to vie.

Ako sme už spomenuli, A. C. Doyle napísal 56 poviedok, ktoré boli neskôr úhľadne zoradené v samostatných zväzkoch. Tu je ich zoznam (majte, ale na pamäti, že na knihy už platí voľná licencia, takže vydavateľstvá môžu poviedky ľubovoľne skladať k sebe, nemusia sa držať poradia. Ostatne, každý príbeh sa dá čítať samostatne).

Doyle bol známy tým, že chcel so Sherlockom skončiť (resp. písať aj iné knihy – a aj písal, napríklad historické romány), no veľký záujem fanúšikov ho vždy vrátil späť k detektívkam.

Inak dobrá správa – Sherlock opäť vychádza aj na Slovensku a nie v jednom vydavateľstve! Navyše vyšlo aj ultimátne (a drahé) kompendium od rôznych autorov (áno, fanwriting je tiež súčasťou Sherlockovho sveta, a nevenujú sa mu len neznámi autori, ale skúsení spisovatelia)… čiže sa dá dostať k luxusným a úplne novým knižkám o našom detektívovi. V antikvariátoch je toho tiež dosť.

Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa – Škandál v Čechách, Spolok červených hláv, Prípad totožnosti, Prípad Boscombského údolia, Päť pomarančových jadierok, Žobrák s vykrútenou perou, Modrý drahokam (karkunbula pozn. red), Strakatý pás, Inžinierov palec, Urodzený ženích, Berylová korunka, Dom pri Medených bukoch

Spomienky na Sherlocka Holmesa – Strieborný blesk (Lysáček po česky, pozn. red), Lepenková škatuľa, Žltá tvár, Maklérov úradník, Gloria Scottová, Musgraveský rituál, Reigateské panstvo, Mrzák, Domáci pacient, Grécky tlmočník, Námorná zmluva, Posledný prípad

Návrat Sherlocka Holmesa – Prázdny dom, Staviteľ z Norwoodu, Tancujúce figúrky, Osamelá cyklistka, Škola v Priory, Čierny Peter, Charles Augustus Milverton, Šesť Napoloeonov, Traja študenti, Zlatý škripec, Prípad zmiznutého hráča rugby, Opátske sídlo, Druhá škvrna
Posledná poklona Sherlocka Holmesa – Vila Wisteria, Bruce-Partingtonove plány, Diablovo kopyto, Červený kruh, Nezvestná šľachticka, Umierajúci detektív, Posledná poklona

Archív Sherlocka Holmesa – Mazarinov drahokam, Záhada Thorského mosta, Šplhajúci muž, Upír v Sussexe, Traja Garridebovci, Vznešený klient, U troch štítov, Vojak biely ako stena, Levia hriva, Farbiar na penzii, Nájomníčka v závoji, Na starom zámku v Shoscombe

– Sherlock Holmes je najčastejšie sfilmovanou ľudskou postavou všetkých čias (okrem grófa Draculu), prekonal napríklad aj oveľa starších Shakespearových hrdinov
– Hrali ho takí výnimoční herci ako Sir Christopher Lee, Charlton Heston, Peter O’Toole, Christopher Plummer, Peter Cook, Roger Moore, John Cleese, Benedict Cumberbatch alebo Robert Downey Junior. Bolo ich vyše 70. Ak nerátame seriály… Alebo seriálové “šplechy”, kde Sherlock vystupoval ako bočná postava. To by sme sa už nedorátali.
– William Gillette v roku 1899 hral Sherlocka najmä z pohľadu jeho lásky k dáme menom Alice Faulknerová a súperenia s profesorom Moriartym. Založil tradíciu, že Sherlock fajčí fajku “penovku” (aby ju diváci videli aj v zadných radoch).
– v rokoch 1921 až 1923 vzniklo 45 krátkych nemých čiernobielych príbehov o detektívovi v spoločnosti Stoll Pictures.
– Prvý zvukový film vznikol v roku 1929 a Sherocka hral Clive Brook.
– Guinessova kniha rekordov opisuje Sherlocka alebo “literárnu inštitúciu”.
– Doyle s knihami založil detektívny žáner. Nebol síce prvý (pred Sherlockom vznikli napríklad Auguste Dupin či Monsieur Lecoq), ale až od Doyla môžeme hovoriť o novom širokom žánri
– V roku 1934 boli založené Sherlock Holmes Society v Londýne a Baker Street Irregulars v New Yorku – oba spolky fungujú dodnes.
– v roku 1951 mal Sherlock vlastnú výstavu, vzniklo aj jeho múzeum a početné sochy na rôznych miestach. A autor A. C. Doyle má zase svoju muzeálnu zbierku v Portsmouthe, kde pôsobil.
– Londýnska železničná spoločnosť pomenovala v roku 1920 svojich 20 novučičkých elektrických lokomotív podľa Sherlocka. Žiadnej fiktívnej postave sa nedostalo toľko uznania – lokomotívy sa väčšinou pomenovávajú podľa existujúcich historických postáv ako Lord Byron alebo Benjamin Disraeli.
– Copyright na Doylove knihy vypršal v roku 1980. Odvtedy môže každý voľne vydávať, alebo adaptovať jeho diela. V USA vypršala ochrana mien Holmes a Watson at 14. februára 2013.
– Sherlockovou najpoužívanejšou vetou je: “Poznáte moje metódy, Watson.”

– Slávny detektív je vôbec najčastejšie sfilmovanou postavou na svete. Zatiaľ sa o ňom natočilo 226 filmov, no je možné, že v čase čítania tohto článku je to číslo už vyššie. V skutočnosti, gróf Dracula bol sfilmovaný až 239-krát, ale keďže nie je človek a niektoré filmy nemali s predlohou nič spoločné, tak sa to podľa fanúšikov Sherlocka vraj nepočíta.
– Skúmal odtlačky prstov a vykonával testy krvi skôr ako sa to stalo bežnou policajnou metódou. Áno, slávny Scotland Yard sa nechal inšpirovať fiktívnymi knihami. A s nimi všetky ostatné polície sveta.
– Sherlock Holmes užíval kokaín kvôli inšpirácii. Dnes sa tento fakt už nezdôrazňuje, ale práve na konci 19. storočia ešte nebol kokaín zakázaný a nevedelo sa o jeho smrteľných účinkoch ani závislosti. Veď napríklad doktor Freud zabil kokaínovými pokusmi kolegu a až na svojom tragickom omyle spoznal naozajstné účinky drogy.
– Klub sherlockológov nie je hocijaký klub. Patrili sem napríklad Franklin Delano Roosevelt, Harry Truman, Dorothy Sayers, Issac Asimov, alebo Neil Gaiman.
– Rozdiel medzi “holmesológmi” a “sherlockológmi” je ten, že prvý považujú postavu za fiktívnu literatúru, kým tí druhí hlásajú, že je to naozajstná historická postava a Doyle písal o skutočných veciach pod inými menami, bol akýmsi literárnym agentom.
– Dvojica českých astronómov Petr Pravec a Lenka Šarounová objavili v roku 1997 planétku 46722. To by akisto málokoho zaujalo, keby ju neboli pomenovali po Irene Adlerovej z poviedky Škandál v Čechách, jedinej žene na svete, ktorá vraj očarila Sherlocka Holmesa.
– Sherlock vlastnil hustle “Stradivárky”, považované za najkvalitnejší a najlepší nástroj, ktorý má krásny zvuk aj po 300 rokoch. Detektív často hrával, aby si vyčistil myseľ.
– Frázu My dear Watson (Môj drahý Watson, poprípade často používané Elementary, my dear Watson), ktorú tak často počúvame vo filmoch a seriáloch v skutočnosti Holmes v knihách nikdy nepoužíval. Je to jednoducho výmysel iných autorov.
– Najslávnejší a najúspešnejší román Pes Baskervillský napísal Doyle práve po tom, čo sa rozhodol sériu o Sherlockovi stopnúť. Ostatne, pokúšal sa o to niekoľkokrát – veď napríklad po názvoch ako Posledný prípad, Posledná poklona atď, aj tak nasledovali ďaľšie príbehy. Detektíva zabil autor už v treťom románe, musel ho však opäť vytiahnuť na svetlo. Nadšení čitatelia si to skrátka žiadali.
– Pes Baskervillský je naozajstná devonshirská legenda.
– Existoval ešte chytrejší človek ako Sherlock – jeho starší brat Mycroft. Ten však bol mimoriadne lenivý, večne iba vysedával v klube, ktorý sám založil a kde boli členovia “najneklubovejší a najnespoločenskejší” v Londýne – skrátka, každý sa staral len sám o seba.
– Doktor House bol vymyslený presne ako Sherlock, dokonca býva aj na rovnakej adrese. Chladný rozum, neporozumenie ľudským pocitom, geniálne rozlúsknutia prípadov, užíval drogy. Pravda, časom sa Doktor House začal uberať iným smerom.
– Sherlock sa pôvodne volal Sherringford, (občas mýlené s Sherridan). Nakoniec zvíťazilo meno po Doylovom obľúbenom hráčovi kriketu, keďže sám bol vášnivým fanúšikom a športovcom.
– Prvý román Štúdia v šarlátovom napísal Doyle iba za tri týždne – keď sa nudil vo vlastnej lekárskej ordinácii. Veľa vydavateľstiev ho sprvu odmietlo – nešťastníci. Nakoniec vyšla vo Vianočnom zborníku Beeton’s Christmas Annual v roku 1887. 25 libier bola vtedy veľmi slušná odmena. Mimochodom, obrázky k raritnej edícii Štúdie v červenom nakreslil otec Doyla – pán senior bol tiež umelec.
– Druhý román bol výsledkom rozhovoru A. C. Doyla so slávnym Oscarom Wildom na jednej večeri. Wilde vtedy pracoval na svojom Dorianovi Grayovi a Doyle sa pustil do Podpisu štyroch.
– V roku 2002 bol ocenený Kráľovskou chemickou spoločnosť človek s menom Sherlock Holmes – naozajstný vedec, meno mu rodičia rafinovane vymysleli podľa románu, ale zrejme netušili, že ich syn dosiahne úspechy na poli, kde bol aj Sherlock Holmes veľmi dobrý.
– Doyle sa priatelil aj s Harrym Houdinim, svojho času najslávnejším kúzelníkom, hadím mužom, kaskadérom atď. maďarského pôvodu
– Nikto si nevie predstaviť Sherlocka bez jeho dvojšiltovej čiapky (pokrývky hlavy lovcov jeleňov). V skutočnosti ale v knihe ju nenosil ani nevlastnil. Prvýkrát mu ju prikreslil pred 125 rokmi ilustrátor v Strand Magazine (podobne ako plášť), kde príbehy istý čas vychádzali a tento obrázok, Sherlock v čiapke, si privlastnili neskôr všetci filmári a nasledovníci tradície.
– To isté ako s čiapkou sa stalo aj s fajkou. V knihe uprednosťnoval cigary. Ale herec William Gilette, ktorý sa špecializoval na Sherocka nedokázal rozprávať text s ničím iným, než s jednou tenkou fajkou v ústach. A to bolo ešte v 19. storočí, keď film bol nemý.
– Sherocka si zahral aj mladý Charles Chaplin.
– V knihách sú občasné nezrovnalosti – napríklad Johna Watsona raz oslovia ako Jamesa. Alebo fakt, že Watson bol zranený v Afganistane zranený do ramena, ale inokedy Doyle píše, že do nohy, využili autori britského seriálu z roku 2011 veľmi vtipne a z Watsona urobili psychiatrický prípad – bol zranený do ruky, ale cítil fantómovú bolesť v nohe, takže chodil o paličke, hoci vedel, že mu nič nie je.
– Takisto sa môžete s fanúšikmi prieť, či sa narodil 7. júla 1854 alebo 6. januára. Kniha vás nerozsúdi.
– Matematici sa hádajú o tom, že Sherlock vykonával pri prípadoch dedukcie (vyvodzoval závery na základe pozorovania, kde však bola šanca na omyl) alebo používal techniku po anglicky zvanú abduction (vs deduction), teda vylučovaciu metódu, kde na konci ostane vždy pravda.
– Vôbec prvý prípad Sherlocka bol “Gloria Scottová”. Vtedy sa mladý chlapec rozhodol, čo bude jeho životnou dráhou. Táto poviedka vznikla ako jedna z posledných.
– 60 príbehov o detektívovi, to je konečné číslo. A. C. Doyle však medzi dokumentami po smrti zanechal ešte rozpracovaný príbeh The man who wants be wanted.
Pokiaľ patríte k tým, čo neveria, že Sherlock zomrel vo vodopáde s profesorom Moriartym, tak ste zrejme prijali za svoju verziu, kde sa v ústraní na nejakej zapadnutej farme venuje včelárstvu.

Doktor John Watson

V istom zmysle možno najdôležitejšia postava v knihách A. C. Doyla vôbec – pretože väčšina príbehov (okrem štyroch) slávneho detektíva sa odohráva z pohľadu rozprávača doktora Watsona. Len pár prípadov je prerozprávaných z pohľadu Sherlocka alebo treťej osoby. A v napríklad v najslávnejšom románe Pes Baskervillský vystupuje Watson podstatnú časť príbehu sám. S Holmesom býval 20 rokov v tom istom dome a stal sa jeho životopiscom. V modernej britskej adaptácii, kde Watsona hrá Martin Freeman, je to tak, že obaja priatelia sú spolubývajúci a doktor píše o detektívovi internetový blog.

Vždy nápomocný doktor sa prvýkrát objavil  v Štúdii v červenom, čiže v prvom výstrele, ktorý bol vlastne pozmenený, pretože pôvodne sa nesmrteľná dvojica pátračov volala Sheridan Hope a Ormond Sacker (tento človek v tej dobe naozaj existoval, bol to škótsky patológ – ako vidno, Watson je postava inšpirovaná ozajstným doktorom). Asistent – rozprávač – doktor plní neoceniteľnú úlohu. Je totiž akýmsi katalyzátorom zložitých duševných procesov Sherlocka Holmesa. Jeho zvláštne myšlienky prekladá do ľudskej reči. Popri Holmesovi vyzerá občas hlúpo a pomaly, ale to je osud všetkých postáv, ktoré sa mihnú v okolí nezastaviteľného Holmesovho intelektu.

Watson zo začiatku rozpráva o svojom živote pred stretnutím so Sherlockom. Slúžil ako chirurg v britskej armáde, v Indii a v Afganistane. Zvášť Afganistan sedí neuveriteľne aj do našich čias, keďže Briti tam opäť bojujú. Svojho partnera s úžasnými dedukčnými schopnosťami zaujme svojimi znalosťami chémie a literatúry. Keďže Sherlock nechce zverejňovať svoje úspešné prípady v tlači, ujme sa toho Watson. Sherlock na to povie nedbalo: “Robte si, čo chcete, doktor.” A veľké priateľstvo je na svete.

Watson je výborný chirurg a v minulosti bol tiež šikovným atlétom a strelcom. Sám priznáva, že sa stal jedným z mnohých “Sherlockových zvykov” – slávny detektív mal často pračudesné maniere hraničiace takmer s obsesiou. Užíval napríklad kokaín a Watson to tvrdo kritizoval (v tej dobe to bolo legálne, známym sa tým stal napríklad aj Freud). Občas sa pokúša používať Sherlockové dedukatívne metódy, ale tu zlyháva – nemá v sebe potrebného génia. Nevie však mlčať a Sherlockovi vraví polopate aj negatívne veci a kritiku, ktorú by detektív od iných nezniesol.
Doktor Watson je symbolom oddaného priateľa, ktorý sa vie povzniesť nad kamarátove výstrelky. Od jeho čias musí mať každý slávny detektív niekoho podobného po svojom boku.

Mycroft Holmes

Na svete je aj iný génius s podobnými, alebo dokonca lepšími dedukčnými schopnosťami ako Sherlock Holmes. Je to jeho o sedem rokov starší brat Mycroft. Hoci mu to takisto páli, nie je schopný vykonávať detektívnu prácu. Do vyriešenia prípadu sa totiž nevie tak “fyzicky” vložiť ako Sherlock. Mladší brat staršieho komentuje jasne: “Mycroft je nepraktický, lenivý, bez ambícií a energie. Radšej bude sedieť zavretý vnútri a myslieť si, že sa mýlil, ako keby mal ísť von a overiť si, že mal pravdu.”

Napriek tejto tvrdej kritike sa ukazuje, že Mycroft môže byť občas najpotrebnejším človekom v Británii. Pracuje totiž pre vládu, na nejasnej, ale dôležitej pozícii, kde analyzuje závery podriadených špecialistov. Je teda čosi ako ľudský počítač, ústredňa, ktorej rôzne ministerstvá a odborníci posielajú dokumenty na posúdenie.

Mycroft sa síce objavil len v štyroch príbehoch Sherlocka Holmesa, ale keďže ide o tak atraktívnu a ťažko uchopiteľnú záhadnú postavu, moderní autori ho radi vkladajú aj do iných prípadov. V origináli má veľkú, tučnú a zanedbanú postavu s výrazným čelom. To preto, že najradšej vysedáva v Diogenes Clube, ktorý sám spoluzakladal.

Professor James Moriarty

Sherlockov arcinepriateľ číslo jedna a jeho osobná Nemesis, ktorú volá “Napoleonom zločinu”. Síce sa objavil len v dvoch príbehoch (v jednom sa dokonca ani nestretnú osobne), ale tak isto ako u Mycrofta, neskorší rozprávači Sherlockových prípadov ho často používajú aj inde. Sherlock na neho občas spomína pri svojej práci v iných knihách. Nakoniec so svojím súperom zrejme aj spoločne zomrú vo vodopáde pri súboji.

Moriarty je zosobnené zlo, zločinec oplývajúci výnimočne bystrým úsudkom, ktorý zneužíva na rozvrat v spoločnosti. A ako hovorí známa poučka – zločin je vždy krok vpred pred políciou – zneužíva fakt, že najskôr sa zločin musí udiať, až potom ho môžu riešiť detektívi. Predlohou pre Moriartyho bola skutočná postava zločinca Adama Wortha. Ten založil niekoľko zločineckých bánd a vreckárskych organizácii na viacerých kontinentoch. Worth sa vyznačoval prefíkanými podvodmi, napríklad pri stávkovaní alebo iných finančných záležitostiach.

Ďaľším človekom, o ktorom sa vraví, že inšpiroval postavu Moriartyho je možno Simon Newcomb, slávny vedec, autor niektorých fyzikálnych zákonov, ktorý svojho génia však používal aj na to, aby zničil konkurentov vo svete vedy. Takisto sa špekuluje o niekoľkých matematikoch, že majú v sebe niečo z Moriartyho a Doyla mohli zaujať.

Moriarty bol akými pánom takmer všetkých zločincov v Anglicku – dostával podiel z ich činov výmenou za ochranu a rady. Nič nerobil spontánne, všetko bolo výsledkom prešpekulovaných machinácií obrovského rozsahu. V jeho pracovni viseli umelecké diela, ktoré by si ani jedno nebol nikdy kúpil z profesorského platu. Sherlock svojou prácou narúša Moriartyho plány a znervózňuje ho. Moriarty pritom plne rešpektuje Sherlockove schopnosti a možno aj obdivuje. Preto ho potrebuje odstrániť zo scény.

Pôvodne bol profesor géniom z dobrej rodiny, s vynikajúcim vzdelaním. Už v mladosti vytvoril teórie, ktoré mu pohodlne vyniesli profesorský titul a prísľub žiarivej kariéry v budúcnosti. Moriarty však odhodil službu ľudstvu, pretože v jeho žilách tečie podľa Holmesových slov zločin a má v sebe diabla. Svoje pokročilé mentálne schopnosti používa na temné veci. Jeho meno naznačuje írskych predkov, čo je dosť možné aj u jeho protivníka Sherlocka.

V roku 1829 vznikol v Londýne Scotland Yard (celým názvom New Scotland Yard, hoci starý nikdy neexistoval) – metropolitná polícia na území Veľkého Londýna. Jeho zamestnanci sa, ako dobre vieme, často obracali v úzkych na pomoc Sherlocka Holmesa. V tomto istom roku vznikla vlastne celá reforma modernej polície pod vedením premiéra a ministra vnútra Roberta Peela, napríklad vznikli typicí strážnici, tzv. Bobbies, ktorí dodnes okrem obuška nemajú žiadnu zbraň. V časoch Holmes-Watsona boli tieto jednotky už 50 rokov etablované v spoločnosti.

V 19. storočí bola Británia na vrchole svojej koloniálnej moci, okrem nesmiernych bohatstiev Indie si v postate Briti užívali luxusný tovar dovážaný z celého sveta – nad impériom za kráľovnej Viktórie slnko nezapadalo. Viktória vládla vyše 60 rokov až do roku 1901 a počas tejto éry sa priemysel nesmierne rozvinul a z ostrovnej krajiny sa stala industriálna veľmoc. Britom patrí mnoho prvenstiev, napríklad pri zakladaní novín, Národnej Galérie, prvej zoologickej záhrady, učených spoločností a množstvo ďaľších výdobytkov.

Napríklad aj takej kanalizácie a prvých splachovacích záchodov, vďaka čomu sa Londýn stal zdravším miestom pre život. Prichádzajú nové zákony, nové demokratické pravidlá, ženy sa začínajú vymaňovať z korzetov a obručí spoločnosti, armáda potláča krvavo na Trafalgárskom námestí manifestáciu robotníkov, Temža sa stáva znečistenou stokou. V Londýne predvádzajú prvý “parný kočiar”, v Britskom kráľovskom múzeu sa hromadia artefakty obrovskej hodnoty, hoci s ich premiestňovaním krajiny pôvodu nie vždy súhlasia.

Samuel Clegg v dome v The Strand v Londýne prvýkrát montuje zariadenie na svietenie plynom. Výzor mesta dostávajú pod kontrolu vyhlásení architekti ako napríklad John Nash, ktorý projektoval Regent Street a ďalšie typické miesta. V Old Bailey sídli súd a anglický lekár Peter Mark Roget spoluzakladá Londýnsku univerzitu. 19. storočie je čas nového pohľadu na umenie, dramatického zvýšenia produkcie priemyslu, šialené preteky vo vynaliezaní, ale aj početné koloniálne vojny. Ulicami britských metropol kráčajú rafinovaní zločinci.

V roku 1880 (čiže začiatok Sherlockových prípadov) mal Londýn už 6 miliónov obyvateľov a čo sa týka priemyslu či obchodu, zatiaľ sa mu nerovnali ani Paríž či New York. Vo vonkajšom Londýne však začali vznikať aj slumy, aké popísal Charles Dickens v Oliverovi Twistovi. Možno najslávnejším svetovým podujatím v 19. storočí bola Great Exhibiton v roku 1851 v londýnskom Crystal Palace. Londýn sa stal útočiskom početných imigrantov – Írov, Židov, Aziatov, Indov a ďaľších obyvateľov impéria. Mapu Londýna kompletne prekopali rozsiahle železničné projekty. Vznikli slávne nádražia ako King’s Cross station alebo Waterloo Station.

Kde inde by sa malo nachádzať múzeum Sherlocka Holmesa, než na adrese Baker Street číslo 221b v Londýne? Ide o poslednú viktoriánsku budovu na ulici a návštevník sa za pár libier prenesie do čias, keď detektívi sledovali zločincov svojím umom. V čase písania tohto článku má múzeum okolo 50 tisíc fanúšikov len na Facebooku a sem-tam sa tu zastavujú elitné televízne štáby z BBC, CNN a podobne. Múzeum propaguje dvojicu Holmes – Watson, ako keby skutočne žili, hoci sa proti tomu postavila autorova dcéra Jean Conan Doylová.

V skutočnosti sa dom nachádza medzi číslami 237 až 241, takže poriadkumilovná samospráva severovýchodného Londýna musela vydať zvláštne povolenie na prečíslovanie múzea. To spôsobilo problém, keďže Kráľovská pošta už od roku 1930 vytrvalo doručovala korešpondenciu do blízkej Abbey National Bank, ktorá kvôli slávnej adrese dokonca zamestnávala osobitnú sekretárku. Múzeum prevádzkuje súkromný majiteľ (respektíve nezisková organizácia Sherlock Holmes Society of England) v už spomínanej historickej pamiatke – takže nesmie chýbať obchod so suvenírmi, kde dostať napríklad sherlockovskú čiapku alebo fajku.

Obchod je vlastne už aj e-shop na internete, takže suveníry si môžete objednať dokonca aj vy. Celé je to urobené vo vkusnom starom štýle. Keďže dom je neveľký a záujem o návštevu veľký, turisti musia občas čakať aj niekoľko hodín, kým sa dostanú na rad. Odmenou je pravá atmosféra z kníh.
Múzeum je otvorené v každý deň okrem Vianoc od pol desiatej rána do šiestej večera. V múzeu sú dokonalé repliky mestského viktoriánskeho života, ale aj pár originálnych predmetov z čias A. C. Doyla. Na hlavnom prvom poschodí sú tu aj voskové figuríny hlavných protagonistov. Sherlockove múzeum skrátka nemôže chýbať na žiadnej dobre turistickej mape Londýna.